LEVEL 42 - žijúca legenda

Legenda žijúca cez tri desaťročia

Povedal som si, mám stránku, môžem si na nej robiť čo chcem a keď to niekoho bude aj zaujímať, ocení informácie rôzneho druhu, ktoré tu nájde a na niečo sa mu v budúcnosti zídu. Okrem zbierania elektroniky a bla, bla bla, veď viete čím sa zaoberám, som mal v posledné týždne neustále čím ďalej silnejší pocit napísať, respektíve vytvoriť článok o jednej hudobnej skupine, ktorá ma sprevádza od ranej dospievajúcej mladosti, zhruba od roku 1985. Ako ste si mohli na logu všimnúť, je to hudobná skupina Level 42, vedená už cez 30 rokov lídrom kapely Markom Kingom, skvelým basgitaristom, ktorý ukázal svetu to, že basgitaristi nie sú odsúdený len tupo stáť pri bubeníkovi a udržiavať rytmus, ale môžu mať v kapele aj hlavné slovo. Dokonca na basgitare držať nielen hlavné slovo, ale aj úplne od veci do rytmu spievať a s týmto nástrojom, ktorý som si obľúbil natoľko, že som si ho kvôli tomuto chlapovi kúpil a začal v šestnástich naň cvičiť, robiť na pódiu úplné zázraky.

Ako vďaku za ponúknutý hudobný štýl, ktorý mi otvoril cestu do chápania sveta jazzu a funku mám psiu povinnosť odovzdať prípadne aj mladšej generácii vedomosť o tom, že kedysi, až dodnes fungovala kapela, ktorá mnohých hudobníkov naviedla tým správnym smerom na chápanie a tvorenie podobnej hudby. Najskôr si dáme jednu povinnú jazdu, aby ste sa zoznámili aspoň trošku s históriou Level 42. Informácie som prevzal z oficiálnej stránky www.level42.com. Dovolil som si ich trošku doplniť a v niektorých pasážach poopraviť, pretože napríklad niektoré roky vydania albumov nesedeli so skutočnosťou. Asi nemá zmysel tu písať všetko, ale možno aj na to príde. Informácie sú totižto veľmi kusé a nevystihujú presne chronologickú evolúciu žitia kapely a jej členov. Omnoho viac informácií nájdete na Wikipédii v angličtine ( http://en.wikipedia.org/wiki/Level_42 ), avšak treba brať do úvahy, že ani tu nie sú informácie najpresnejšie.
Prečítajte si teda čo to o vzniku a fungovaní tejto hudobnej skupiny.

Na začiatku kariéry bola hudobná skupina Level 42 skôr jazz – funk – fusion formáciou zloženou z hudobníkov pôsobiacich v iných funkových hudobných skupinách ako napríklad Atmosfear, Light of the World, Incognito a Beggar &Co. Do konca 80. rokov, kedy bola skupina Level 42 okamžite rozpoznateľná svojským rukopisom basgitarovej slapovej techniky lídra kapely Marka Kinga a ďalšieho člena Wally Badarou, ktorý  bol zase charakteristický kvetnatým zvukom syntezátorov, si získala skupina punc sofistikovanej pop a tanečno - rockovej formácie, často prirovnávanej v kontexte k štýlu Sade, StyleCouncil, alebo iným zoskupeniam, ktoré dokázali v tej dobe pozitívne vyleštiť svoju tvorbu do „tancovateľnej“ podoby popu a rocku. Skupina dospela komerčného vrcholu v roku 1985, až 1986 vydaním dvoch albumov rok po sebe a to World Machine a Running in the Family. Tým však dianie v kapele nekončilo, skupina vydala ešte do 90. rokov niekoľko albumov, či už radových, alebo výberoviek. Koncertnými turné sporadicky pokračovala v priebehu 90. rokov až do nového storočia či už pod značkou Level 42, alebo sólovo ako Mark King, alebo Mark King & Friends... 

Vďaka Markovi Kingovi (basgitara, spev), Phil Gould (bicie nástroje), Boon Gould (gitara) a Mike Lindup (klávesy) sa táto hudobná skupina definitívne sformovala pod názvom Level 42 v roku 1979. Pred tým, než skupina vydala svoj prvý singel "Love Meeting Love", bola tlačená do toho, aby do svojej tvorby pridala vokály, čím by dosiahla komerčnejší zvuk. Markovi Kingovi sa to zo začiatku nezdalo a neprijímal tieto tlaky s nadšením, postupom času však prišiel na to ako on sám, tak aj vývoj skupiny v praxi ukázal, že jeho jedinečne zafarbený hlas a frázovanie patrili už neodmysliteľne k hudobnému prejavu tohoto výnimočného hudobného telesa. Takto sa Mark King stal aj spevákom. Určite budú všetci súhlasiť, že okrem niektorých skladieb ako napríklad  "Mr. Pink", alebo "88", ktoré sú viacmenej inštrumentálneho rázu, si hity ako Lessons in Love, Hot Water, "Living it up", alebo "Leaving Me Now" bez Markovho spevu ani nevieme predstaviť. Klávesista Mike Lindup sa zase neuveriteľne zapadnúc do hudobného štýlu kapely blysol okrem iných aj v ich megahite "Starchild" (1981).

V roku 1981 vyšiel album s rovnomenným názvom ako kapela (Level 42) s úhľadnou R&B "dušou", ktorý bol akýmsi uvoľnením z vydania prvého Albumu The Early Tapes (1980), a istý čas okupoval vrchol hitparády TOP 20 vo Veľkej Británii. Skupina Level 42 mala niekoľko menších hitových singlov po roku 1984 a to "The Sun Goes Down (Living it Up)", hit britskej TOP 10. Neskôr v roku 1985 vydaním albumu World Machine kapela doslovne prevrátila svet obrovským hitom Something About You s výsledkom No.7 americkej hitparády. Ich ďalšie albumy Running in the Family (1987) a Staring at the Sun (1988) mali veľký úspech vo Veľkej Británii, ale aj za veľkou mlákou v USA, kde si úspech vydobývali len veľmi ťažko, nakoľko americké publikum považovalo toto zoskupenie sprvoti iba ako atrakciu z Anglicka. 

Bratia Gouldovci opustili hudobnú skupinu koncom roka 1987. Nahradení boli gitaristom Alanom Murphym, veľmi dobrým priateľom Marka Kinga, a Gary Husbandom, bubeníkom veľkej razancie.
Gitarista Alan Murphy zomrel v roku 1989 na chorobu AIDS a bol nahradený presláveným fusionovým gitaristom veľkého formátu Alanom Holdsworthom, ktorý pomáhal nahrávať ďalší album s názvom Guaranteed v roku 1991.  Po vydaní tohto albumu nasledoval v roku 1994 album Forever Now.

Po zvyšok 90. rokov, a aj po roku 2000 skupina kolísala v tvorivej práci. V roku 2001 sa po boku Marka Kinga objavil jeho brat, gitarista Nathan King, s ktorým nahrala skupina Level 42 štúdiový album Retroglide v roku 2006. O štyri roky neskôr skupina Level 42 oslávila 30. výročie vzniku veľkolepým turné, ktoré by uťahalo aj omnoho mladších hudobníkov. Pohľad na Tour list  koncertnej šnúry "30-th Anniversary Tour", kde bolo v priebehu vyše 30 dní aj 25 koncertov, vzbudzuje veľký rešpekt.
Hádam najväčším prekvapením a sladkou odmenou všetkým verným fanúšikom bol návrat klávesistu Mike Lindupa do zoskupenia, ktorý vrátil kapele starú dobrú dušu Level 42 a objav storočia, syn jedných zo státisícov verných fanúšikov skupiny Level 42, Pete Ray Biggin (bicie nástroje). Jeho neuveriteľný drive a feeling bývalého bubeníka Phila Goulda oživil hudbu tejto skupiny natoľko, že značka Level 42 opäť ukázala svetu, že "Kráľ nie je mŕtvy, nech žije Level 42!!!"

Zdroj: www.level42.com + moje poznámky

"To hrá akože na tej base?"
"No."
"Počkaj, ale tam hral sólo, a tú basovú linku nahrával na dva krát? "
"Nie, to hral naraz..." Skladba sa volá Dune Tune.
Nešlo mi to do hlavy, ale melódia bola dosť jednoduchá, tak som po ceste domov uvažoval ako sa do toho hneď po príchode domov pustím. V kazeťáku som nosil aj batérie, a chvíle čakania na trolejbus som si na zastávke MHD krátil počúvaním týchto 4 skladieb. Okoliu to zrejme neprekážalo, lebo si nepamätám, že by niekto po mne hádzal kamene alebo mi môj boombox vytrhol z ruky a hodil ho pod najbližšie rútiaci sa žigulák. Na rušnej vtedy ešte Malinovského ulici (dnes Šancová) pod Hlavnou stanicou som sediac na malom múriku doslova hltal ľúbozvúčné tóny basgitary značky J.D.
Ledva som sa doma vyzliekol a už som zvesoval basu zo steny, aby som zistil, čo sa tam vlastne deje. Problém, tá basa akosi nechcela hrať. To, čo tak jednoducho znelo na nahrávke, sa zrazu stalo mojou nočnou morou. Povedal som si, že mám určite pokazenú basu a nedá sa to na nej zahrať. Na druhý deň som okamžite v škole oslovil môjho veľmi vzácneho priateľa Alana Vizváriho, ktorý mi dával tie najzákladnejšie základy hudobnej teórie. Na hodinách, poväčšinou chémie, ktorá nás nebavila a vedeli sme, že tento odbor nikdy riadne nevyužijeme ma zasväcoval do tajov stupníc, akordov, intervalov a harmónie všeobecne, plus, nakoľko jeho nástrojom sú husle, dostal som školu o tom akí husľoví velikáni osídľovali našu planétu. Paganini, Jascha Heifetz a mnoho iných. No ale späť k "Dune Tune". Vyrozprával som mu story o tom, že čo som počul včera a čo mám doma a pokúšal som sa to zahrať a nešlo to. Hneď vedel o čom je reč. Ani sa netrápil vysvetľovaním, rovno mi povedal, že jeho brat hrá na base a že on mi to ukáže. Slovo dalo slovo a jedného krásneho dňa som zavítal k nim domov, kde mi bol predstavený, vtedy ešte nie veľmi svetoznámy Robo Vizvári, Alanov brat. Povedali sme si čo je za problém a zrazu sa stalo to, čo si zapamätám hádam na celý život. Alan zavelil Robovi, aby doniesol "géčko". Čoo? Nechápal som. Robo sa vytratil do obývačky, niečo brnkol na klavíri a po ceste do detskej izby si pískal tón G, aby si naladil basgitaru. Smiechu som sa nezdržal aká prenosná ladička. Naladil basu a zahral. No to je jednoduché, ale ako?... No tak to asi nezvládnem z fleku. Cvičiť, cvičiť, cvičiť, rytmus, rytmus, rytmus, stupnice, stupnice, stupnice, prízvukoval mi Alan. Robo mal vtedy ani nie 12 rokov a už mastil Kinga na base ako z veľkej knihy. Až som sa hanbil. Toto boli chvíle, na ktoré nikdy v živote nezabudnem. Títo dvaja ľudia ma v živote naštartovali k tomu, aby som sa začal basgitare venovať serióznejšie ako sedením vedľa magnetofónu a sťahovanie trápnych basových liniek napr. skupiny Kool & the Gang. Začal som cvičiť, prišli nejaké tie prvé kapelky, potom základná vojenská služba, potom domov, rodina a exixstenčné priority, ktoré ma hnali viac do práce ako do hrania vo voľnom čase a bol som v ťahu. Rodina mala prednosť, prácu som mal ťažkú na smeny a cvičiť po 18 hodinovej ťažkej šichte bez zastavenia v garsónke pri novorodencovi ma ozaj nebavilo. Takto sa to tiahlo do polovice 90. rokov, kedy som ešte posledný krát chcel aktívne zasiahnuť do môjho hudobného života a to v jednej hudobnej skupnie, ktorá ako vznikla, tak pod tlakom existenčných priorít jej členov aj zanikla. Bubeník bol vedúcim bankovej pobočky a gitarista študoval vysokú školu, v ktorej chcel aj niečo dosiahnuť, tak išli záľuby bokom. A bol koniec. Škoda, síce to nebol žiadny jazz ani funky, ale hudba štýlu Joe Satriani, ktorú náš gitarista zvládal bravúrne, začal ma baviť aj tento štýl a celkom sa dalo pri ňom vyblázniť. Rok 1996, koniec. Vtedy som zavesil basgitaru trvalo na stenu ako dekoráciu a v polročných intervaloch sledujem ako mi robí problém zahrať C-dur a udržať rytmus s mojim nenávideným metronómom.
Nuž ale zašli sme príliš bokom. Táto téma je skôr do sekcie Zápisník, kde mám svoje výlevy. Možno niekedy o tom, ako som si zakopal svoju hudobnú kariéru tiež niečo napíšem podrobnejšie.

---

Neminiem skladbu Starchild v podaní klávesistu Mike Lindupa. Diskotéková vec zo začiatku 80. rokov, s výrazným funkovým spodkom sa stala jednou z mojich najobľúbenejších skladieb Level 42. Pozrite si ju vo verzii hneď po vydaní a o minimálne dvadsaťpäť rokov mladšej, z roku 2010, zo švajčiarskeho Lugana. Ja sa nečudujem, že kapela bola pre americké pubikom atrakciou z Anglicka. S odstupom času sa nad týmto videom s ťažkým playbackom z TV vystúpenia musia určite usmievať aj samotní hudobníci. Napriek tomu však Mark na base zahral aj v playbacku každý tón akoby hral naživo. To bolo úplne normálne, že hrali playback a po skončení skladby bol spotený akoby hral naživo. Druhé video už idú naplno, neodpustím si znova upozorniť na jednu vec, sledujte s akou ľahkosťou a technickým citom hrá ten mladý bubeník.

1981:

2010:

---

Tu si pozrite záznam z nejakej rannej TV relácie, Mark tam prišiel so svojou sviatočnou basou a urobil malú show. Je to veľmi príjemný človek, za tie roky si už uvedomil aké chyby robil možno v mladosti, a komunikácia s ním je teraz omnoho príjemnejšia. Mal som možnosť sa s ním osobne stretnúť na Meet & great Jarných Jazzových dňoch 2012 v Incheba Aréne. Fotografie budú nižšie. Teraz to video:

---

Nakoniec som sa rozhodol, toto video tu tiež musí byť, aj keď koncert z Wembley je už hore celý, ale táto skladba musí mať svoje miesto. Lessons in love:

Bez komentára, stačí si pozrieť ten entuziazmus a radosť z hrania, ktorá je na pódiu. Hovorí za všetko.

---

Skupina Level 42 existuje dodnes a keď som videl rozpis koncertov v U.K. na Október 2014, ticho som obdivoval neutíchajúcu životnú energiu lídra Marka Kinga. Bodaj by som aj ja mal v jeho veku toľko energie!

Evolúcia vývoja tejto hudobnej skupiny by sa dala rozpísať na celú knihu, čo na tejto stránke samozrejme robiť nebudem. Na konte skupiny je množstvo ďalších dobrých skladieb a v prípade, že vás táto vábnička vo forme malého profilu aspoň trochu zaujala, verím, že si zo záujmom ďalšie informácie o nich vygooglite, alebo vy-youtubujete na voľnom internete.

A keďže sa majú sľuby plniť, na záver, ako som písal vyššie, ponúkam spoločnú fotografiu zo stretnutia Meet&Greet v bratislavskej Inchebe. Boli to Bratislavské Jazzové Dni 2012, môj tretí nezabudnuteľný zážitok s touto kapelou a hlavne TÝMTO VEĽKÝM ČLOVEKOM - Markom Kingom. Niekto je tam navyše, to budem asi ja.

Vstupenka z Jarných Bratislavských Jazzových Dní v Inchebe z roku 2012.

---

Niektoré booklety som si na koncertoch dokonca nechal aj dočmárať podpismi hlavne Marka Kinga a Mike Lindupa. Papierové obaly síce utrpeli na umeleckej, ale nie na hodnotovej kvalite.